(otvorená spoveď, o tom, čo málokto povie nahlas)
Šoférujem, zvoní mobil, nedá mi nepozrieť kto volá. Keď už to vidím, nedá mi nezdvihnúť to. Príde mi esemeska, nedá mi nepozrieť kto píše, a nedá mi neodpísať.
A takto sa to začína...
Na tému telefonovania, písania, či surfovania po internete za volantom už bolo napísané množstvo článkov, urobených veľa štúdií, povedaných kopu faktov. Dnes je už všade toľko informácií, že to ani nestíhame registrovať a doba je tak rýchla, že sa nikomu ani nechce zamýšľať, lebo má úplne iné starosti.
Tiež sa veľakrát pristihnem, že nevenujem pozornosť veciam, ktorým by som mal. Možno aj preto som sa rozhodol napísať tento blog, pretože až poslednú dobu si čoraz viac uvedomujem, že to sám preháňam. Šoférujem 15 rokov, jazdím cca 50.000 kilometrov ročne a mobil za volantom používam čoraz viac. Dovoľujem si stále viac a viac, nebyť elektronického asistenta, ktorý mi pípa, že sa blížim rýchlo k predomnou idúcemu autu, vbehnem do kufra už aspoň desiatim. Kedysi som nemal tú potrebu, maximálne som zdvihol hovor a povedal, že zavolám neskôr. Potom som vybavoval všetky hovory a s príchodom smartphonov sa spustila lavína esemesiek, whatsappov, messengerov, či viberov. Neprejde jedna jazda, aby som netelefonoval, neodpisoval, dokonca som sa stal tak závislý, že sa už na červenej nudím a musím prelustrovať, čo je nové na Facebooku, Instagrame, alebo odpisujem na email. Sám neviem prečo mám potrebu to robiť, asi som stále v nejakom kŕči a mám pocit, že o niečo prídem, alebo nestihnem vybaviť čo treba. O telefonovaní už ani nehovorím, nebyť toho, že telefonujem za volantom, vybavím tak o polovicu vecí menej a nebyť odpisovania na maily, v práci by som trávil aj noci.
Na rozdiel od iných šoférov som sa však tak zdokonalil v telefonovaní, že sa mi naozaj nestalo, aby som niekoho ohrozil, či obmedzil, či spôsobil nehodu, ale zato pri písaní, som neraz vybočil z pruhu, našťastie bez následkov. Zatiaľ.
Čítate si tieto riadky a poviete si, že som nebezpečný...alebo že som sa zbláznil, aby som verejne hovoril takéto veci.. Pravda je inde, hovorím len nahlas to, čo ide mnohým hlavou, čo mnohí robia a čo nepovedia, aby sa neukázali v zlom svetle. Vždy však treba začať od seba, priznať si veci a zjednať nápravu. Málokto si sám pred sebou prizná závislosť od smartphonu, málokto dokáže povedať, že keď telefonuje za volantom, ohrozuje iných, lebo skrátka nezvláda sústrediť sa na hovor, aj na bezpečnú jazdu. A tak vzniká stále čoraz viac kolízií, nehôd a žiaľ množstvo smrteľných. Denne som v uliciach Bratislavy a to, čo predvádzajú ľudia na ceste počas toho, ako volajú je nonsens. My skúsenejší, už v tom vieme chodiť, ale dovolím si povedať, že 90% ľudí robí tak strašne zásadné a fatálne chyby, že by sa skutočne mobilu nemali za celu jazdu dotknúť. Niekedy zbytočne preceňujeme svoje schopnosti, spoliehame sa na to, že čo nám prešlo raz, prejde aj druhý. Ani si neuvedomujeme a neviem rozlíšiť, čo je v živote dôležité a čo stojí naozaj za to. Riskujeme denne ako blázni, ohrozujeme seba, ale aj iných. Ale čo, keď je tá malá krabička elektroniky taká návyková, však? Skúste sa na chvíľu zastaviť a predstavte si, že by ste tu neboli. Že skrátka umriete. Krutá predstava? Skúste to. Prejde Vám hlavou neskutočné množstvo momentov, kedy ste úplne zbytočne riskovali život. A nie len svoj, ale aj život iných. Kladiem si otázku, stojí to za to? Naháňať sa, stresovať, a vkuse žmoliť v ruke ten telefón? Sami si odpovedzte.
Našli ste sa aj Vy v týchto slovách? Alebo máte stále pocit, že držíte všetko pod kontrolou?
Nie je ľahké zamyslieť sa a priznať si svoju chybu. Dnes má každý potrebu poukazovať na chyby iných, ale čo tak sa pozrieť na svoje omyly? Ruku na srdce, koľkokrát na Vás trúbili, keď ste telefonovali, alebo esemeskovali za volantom? Koľkokrát ste zabrzdili na poslednú chvíľu, lebo ste ťukali do mobilu a len ste si povedali: ,,uuuuuuuuuuuuuf“ a utreli pot z čela?
Nebudem Vás týrať štatistikami, ktoré hovoria ako mobil spomaľuje naše reakcie a o koľko sekúnd predlžuje telefonovanie naše reakcie.
Chcem Vás len poprosiť, zamyslite sa a predstavujte si. Život máme len jeden a veľa vecí, ktoré robíme za to skrátka nestoja. Mnohí z nás si to uvedomia, až keď sa niečo stane, iní keď prídu o blízku osobu, poniektorí si to uvedomíme sami a iní nepochopia nikdy. Ak mali tieto slová správny dopad len na jedného z Vás, som hrdý.
Poviete si, čo tu tento moralizuje, však aj on ohrozuje seba, aj nás. Áno, máte pravdu, preto prosím nevnímajte tieto slová ako poúčanie, ale ako slová človeka, ktorý nadobudol poznanie a chce sa s ním podeliť. Človeka, ktorý chce začať od seba, pretože len ten, kto sám začne, niečo dosiahne. Netvrdím, že prestanem telefonovať, ale minimálne to obmedzím, lebo viem, že keď telefonujem, nerobím prúsery, ako množstvo iných, ale tiež sú reakcie spomalené. Písanie vymením za hlasové správy a pokiaľ nie sú dôležité, obmedzím ich úplne a na emaily zareagujem neskôr, nejde v nich o život. Na červenej radšej budem sledovať situáciu okolo seba, či nemôžem svojim pohybom o kúsok umožniť prejazd inému, aby som neblokoval premávku a na sociálne siete sa vykašlem, skutočne to za to nestojí.
Myslite na seba, na svoje rodiny, svoje deti. Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, koľkým ľudom by ste chýbali? Koľkí by sa trápili? Alebo, aké by to bolo vziať niekomu život pre hlúpy mobil a žiť s tým pocitom?
Začínam od seba a čo Vy? Nájdete odvahu priznať si chyby sami pred sebou a začnete sa viac zamýšľať? Úprimne Vám držím palce, lebo so sebapoznaním prichádza veľká vôľa a kde je vôľa, tam je cesta.
P.K.
